História puncovníctva na Slovensku

Počiatky puncovníctva na území dnešného Slovenska začínajú za vlády prvého Uhorského kráľa sv. Štefana, ktorý mal snahu pritiahnuť do krajiny čo najviac remeselníkov, aby priniesli nové zvyklosti a odborné poznatky. Za vlády jeho nasledovníkov, Arpádovcov a Anjuovcov (1300-1342), prichádzali zlatníci z Talianska a Francúzska a neskôr aj zlatníci nemeckého pôvodu.

Najstaršie písomné údaje o označení zlatníckych predmetov, na území Slovenska a celého Uhorska, sa nachádzajú v právnej knihe Spišských Sasov z roku 1370.

Od 15. storočia sa na výrobkoch z drahých kovov objavujú vyrazené rôzne značky, ktorými výrobca deklaroval svoje meno, čas a miesto výroby. Najčastejšie však značky potvrdzovali len deklarovaný obsah drahého kovu. Najstarší predpis vyžadujúci označenie výrobku okrem poznávacej značky výrobcu aj znamienkom cechu (signum commune cehae) vydal uhorský kráľ Vladislav II. v roku 1504.

Od 16. storočia sa už zlatnícke výrobky všeobecne označovali v cechoch, a jednotná bola aj povinnosť cechových majstrov skúšať výrobky a označovať ich majstrovskými značkami.

V 18. storočí sa začal zlatý a strieborný tovar označovať úradným puncom. Puncovanie vykonávali spoločne cechy a mincovne. V roku 1783 bol vo Viedni zriadený puncový úrad, ktorý bol ale v roku 1790 zrušený.

Začiatkom 19. storočia boli prijaté opatrenia proti nekalej manipulácii s drahými kovmi a zaviedlo sa úradné označovanie výrobkov(puncovanie). V roku 1806 vydal František II. manifest, ktorým bol zriadený Hlavný puncový úrad vo Viedni a puncové úrady v Prahe a v Brne. Puncovým zákonom z roku 1866 boli stanovené nové predpisy upravujúce úradné označovanie a tiež boli zavedené nové puncové značky.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, bol puncový úrad v Budapešti povýšený na Hlavný puncový úrad pre Uhorsko. Skúšanie a puncovanie na území Slovenska zabezpečovali filiálky v Bratislave, Košiciach, Levoči, Novej Bani, Prešove a Banskej Štiavnici. Puncovalo sa rakúskymi značkami z roku 1866.

Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku ČSR v roku 1918, zostali dovtedy používané puncové značky a puncový zákon v platnosti až do roku 1920. Vyhláškou ministerstva financií č. 596/1920 Zb., boli zavedené nové puncové značky. Bratislavská filiálka bola podľa zákona z roku 1919 podriadená Puncovému úradu v Prahe. Puncový úrad Praha mal ešte podriadenú expozitúru v Košiciach.

Od roku 1932 sa zverilo skúšanie striebra firme Sandrik v Dolných Hámroch a ďalšej expozitúre v Banskej Štiavnici. Táto expozitúra vyvíjala svoju činnosť pri štátnom banskom riaditeľstve až do jej zrušenia v roku 1940.

Po zániku ČSR sa celá činnosť úradného označovania sústredila na Puncovom úrade v Bratislave. Zákonom č. 115/1940 Zb. z., sa v Bratislave zriadilo Riaditeľstvo ciachovej a puncovej služby, ktorému puncový úrad podliehal. Vrchný dozor malo Ministerstvo dopravy a verejných prác. Po oslobodení zostalo organizačné riešenie bez zmeny. Zmena organizačných pomerov nastala až v roku 1955 a to vydaním vyhlášky ministerstva financií č. 123/1955 Zb. o štátnej službe pre drahé kovy.

V tom čase je Puncový úrad v Bratislave jediným pracoviskom na Slovensku a je podriadený Puncovému úradu v Prahe. Vyhláškou č. 93/1962 boli zavedené nové úradné značky a tiež znamienka štátnych skúšobní. Taktiež sa upravuje činnosť a pôsobnosť Štátnej služby pre drahé kovy. Uznesením vlády SR č. 347/1969 Zb. bola ustanovená Štátna skúšobňa pre drahé kovy v Bratislave ako samostatný orgán s územnou pôsobnosťou pre SSR. Štátna skúšobňa v roku 1970 zriaďuje pobočku v Trenčíne, v roku 1972 pobočku v Košiciach.

Po rozpade česko-slovenskej federácie, sa zákonom č. 125/1993 zriaďuje Puncový úrad Slovenskej republiky, ktorého sídlom je Bratislava. Činnosť puncového úradu upravuje Puncový zákon č. 539/1992 Zb., ktorý bol posledným federálnym zákonom pred rozpadom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Puncovému úradu v Bratislave sú podriadené dve pobočky so sídlami v Trenčíne a Košiciach, a tiež expozitúra v Leviciach, zriadená 1. septembra 1992.